Pošli po mňa

14,90 €
Skladom
SKU
9788022212342

Štyri generácie žien z rodiny, ktorú rozbil nacistický systém.

Bolestivo krásne historické dielo sa začína v predvečer druhej svetovej vojny. Zasnená Annelise pracuje v pekárni svojich rodičov a svoju budúcnosť si spája s vôňou chleba a útulného domova, v ktorom žije. Protižidovské nálady sú citeľné v celom meste, ale Annelise s rodičmi to berú na ľahkú váhu. Keď sa vydá a porodí dcérku, jej materinský cit ju varuje. Niekto im hodil do okna kameň, priateľky sa jej pri kočíkovaní vyhýbajú a zákazníci sa vytrácajú.

Annelisin manžel dostane ponuku odísť s rodinou do Ameriky, ale starí rodičia musia zostať v nepriateľskej krajine. Annelisina vnučka Claire po mnohých rokoch za veľkou mlákou náhodou naďabí na prababičkine listy z Nemecka a pochopí, aké obete musela priniesť jej rodina. Tento jedinečný román je nabitý emocionálnym bohatstvom, ktoré autorka čerpá z rodinnej korešpondencie. Príbeh hneď na začiatku vtiahne čitateľa do deja a doslova hypnotizujúca téma v ňom vyvolá množstvo emócií.

Viac informácií
Autor Foxová Lauren
Žáner súčasná beletria, spoločenský román
EAN 9788022212342
Preklad Zuzana Gáliková
Formát 140x210
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 240
Dátum vydania 1. 10. 2021

Prvá časť

Už takmer nevládzem rozprávať.

 

Začína sa to panikou, zvukom energického klopania. Búchanie na dvere je ako náraz do lebky, ktorý ju vymrští zo spánku. Prichádzajú. Annelise sa posadí a slepo hľadí do tmy, srdce jej prudko bije. Vystrie ruku. Kde je maličká? Pľúca jej zaplaví strach. Topí sa. 

Prichádzajú. Dýchaj. Drž ju pevne, len nech je potichu.

Vynára sa z tejto záplavy hrôzy ešte čosi? Trochu úľavy, náznak uvoľnenia zo zovretia paniky? Už dlho vedela, že tento okamih príde, úzkosť bola jej verná spoločníčka. A teraz je to tu. Čokoľvek ju čaká, aspoň sa toho konečne prestane báť.

V izbe zavládne ticho, napäto počúva. Srdce jej divo búši, cíti, ako sa jej rytmicky dvíha hruď, ruky má roztrasené. Ktosi vedľa nej takmer nečujne pochrapkáva. Cíti manželovo teplé, upokojujúce telo. Vezmú aj jeho. Vezmú všetko, každú časť jej života a každého človeka, ktorého milovala. V okamihu. V jedinom záblesku.

 

Prejdú roky, kým k nej prenikne nečakaný lúč svetla a hrôza ustúpi. Pôjde po dcéru do školy, postojí v kuchyni s rukami vbok, večer si odpije z pohára a vkĺzne pod jemnú prikrývku. No táto chvíľa, v ktorej na pár sekúnd zamrzne, sa zakaždým vráti, navždy bude určovať jej dni. Zakaždým jej uprostred noci budú búchať na dvere. Bude ich čakať. Do smrti.

 

Neprejde hodina, aby som si na Teba nespomenula.

 

Treba toho toľko urobiť. Drina je súčasťou jej života, nekonečný príbeh, ktorý ju roky sprevádza. Klara však v jeho predvídateľnosti nachádza pocit bezpečia; nedeľné popoludnia trávi leštením striebra alebo umývaním podláh. Nervy sa upokoja, myseľ sa ponorí do príjemnej prázdnoty. Nepochybne sa dostaví aj pocit uspokojenia z dokončenej práce, z dokonalého poriadku a žiarivo čistej, udržiavanej domácnosti.

Pravdaže, je tu ešte pekáreň. Jej pýcha a živobytie, áno, ale och, tie príšerné tmavé rána, poludňajšie horúčavy, každodenné presné odmeriavanie a váženie, neúprosné a detailné plánovanie každej drobnosti. Niekedy sa zobudí aj niekoľko hodín pred úsvitom a okamžite sa na ňu nalepí únava prichádzajúceho dňa. Najradšej by sa otočila na druhý bok a znova zaspala, ak by sa odvážila na to čo len pomyslieť. 

Klara si to nesmie priznať, nemôže ukázať žiadnu slabosť. Anne­lise šomre, mrmle si popod nos a dramaticky zíva, tmavými očami trucovito pozerá pred seba a celé hodiny mlčí. Paleta prejavov jej nespokojnosti je rozmanitá a farebná ako chvost arogantného páva.

Závidí dcére jej výstrednosť. No Klara sa nesmie dať zlomiť. Jediné slovíčko sťažnosti z jej úst by spustilo lavínu.

Precíznosť práce v pekárni istým spôsobom vyhovuje jej naturelu, ale krehká rovnováha sa môže ľahko narušiť. Stačí malá chyba a strata sa dvojnásobne alebo trojnásobne podpíše na ich tržbe.

Práca nepočká, ustavične jej dýcha na krk. Človeka to zdeformuje. Klara sa zmenila – inak to nešlo. Je z nej človek telom aj dušou zameraný na povinnosti; jednoducho to všetko musí urobiť. Veď presne to sa vyžaduje od ženy v jej postavení – prežiť vo svete. Bez debaty.

V prvých rokoch po svadbe sa pritrafili aj nehody – bochník chleba, od ktorého takmer začal horieť byt, alebo vajcia, čo dala variť a zabudla na ne. Ich úlomky rozmetalo po kuchyni ako šrapnel. Odpratala každý jeden kúsok, kým sa zobudila Annelise a Julius prišiel do kuchyne na kávu. Sama sa ľahko poranila, keď si kľakla na ostrý úlomok vaječnej škrupiny. Toto poranenie brala ako… čo? Trest? Nie tak celkom. Skôr ako upozornenie; tá krátka prenikavá bolesť znamenala záväzok. Naučila sa nerobiť takéto chyby a netolerovať nedbanlivosť. A tak sa stala netolerantnou k vlastnej dcére.

Ako z nej mohlo vzísť také dievča? Annelise bola v detstve taká snaživá, veselá a šikovná, jej drahá malá pomocníčka! Teraz má takmer pätnásť a zdá sa, akoby sa ponorila do hmly. Buď je zasnívaná, alebo trucuje, k práci v pekárni pristupuje prinajlepšom neochotne. Vôbec ju netrápi, keď domáce povinnosti odbaví narýchlo a polovičato, keď (vzdychajúc) umyje podlahu okolo stola, no nevytrie ju pod stolom, alebo keď vezme prachovku do obývačky, utrie prach len kde-tu a potom to nechá tak.

Áno, Klara zbožňuje svoju dcéru, pravdaže ju zbožňuje. No o čo ľahšie by pre ňu bolo zbožňovať ju, keby vždy urobila to, čo má. A presne v tom tkvie ten problém. Lise nie je nikdy s ničím hotová. Preto, keď sa sťažuje – prípadne šomre alebo všetko odkladá na neskôr, alebo keď povie: „Urobím to o chvíľu“ –, v Klare to vrie.

V jeden teplý utorkový večer, iba pred týždňom, keď sa Klara dovliekla domov po dlhočiznom dni v pekárni (chudák Julius, na ktorého bolo vždy spoľahnutie, ostal ešte tam, aby dokončil objednávky a zavrel obchod), vyšla po schodisku bytovky, obratne si poradila s tvrdohlavým zámkom, otvorila dvere na byte a vkročila do príšerného, nechutného neporiadku. Riad z raňajok ostal na stole (Annelise si nedala ani tú námahu, aby ho namočila v dreze), jej knihy a papiere sa povaľovali po celej obývačke, violončelo nechala opreté o stenu a nočná košeľa ležala na dlážke ako ružová mláčka bavlny, na klavíri trónil ohryzok z jablka. Drahá Annelise ležala natiahnutá na pohovke s uvoľneným a pokojným výrazom. A spala. Spala!

Výborne! V Klare vzbĺkol hnev, takmer cítila, ako z nej vyšľahol. V pekárni bola už ráno o štvrtej. Lýtka mala opuchnuté, nohy prakticky kričali od bolesti. Cítila na sebe vrstvu cukru, múky, oleja a potu, ktoré ju pokrývali ako lepkavá jednoliata hmota. Annelise mala začať s prípravou večere, uvariť zemiaky a očistiť mrkvu, ale nič z toho zjavne neurobila. Bože môj, je na smrť unavená a teraz toto – čaká ju ďalšia šichta. 

Klara zúrivo zatriasla dcérou. „Čo je s tebou?“ vyštekla. „Vstávaj! Počuješ?!“ Bola rozzúrená, besnela. Triasla ňou viac, než bolo treba. Drsne zaborila prsty do dcériných pliec, aby aspoň na okamih pocítila zadosťučinenie. 

„Mama!“ Annelisin hlas znel vysoko a priškrtene. Vytrhli ju z príjemného, pokojného sna – hrala svoj violončelový recitál, každá nota bola dokonalá. Na krátku chvíľu sa matkin krik zlial s Čajkovského nokturnom. Annelise zažmurkala, v pleciach pocítila zovretie Klariných prstov. Uvidela nad sebou matkinu rozzúrenú tvár s červenkastými škvrnami. Do očí jej vstúpili slzy. „Prepáč,“ zapišťala. „Zaspala som.“

„To vidím,“ zasyčala Klara. „Okamžite uprac ten neporiadok!“ Zvrtla sa na päte a zamierila do kuchyne, kde ju čakala niekoľkohodinová práca. Z obývačky sa ozývali tiché potlačované vzlyky. Ešte pred pár sekundami sa Klara triasla od hnevu. Rozplynul sa však takmer tak rýchlo, ako ju zachvátil. Hanbila sa. Stále bola obutá a mala na sebe kabát, ale nedokázala sa vrátiť do obývačky, aby sa vyzula a prezliekla. Prehltla slzy a s vervou sa pustila škrabať zemiaky.

Iba by chcela, aby sa raz Annelise dokázala postarať sama o seba. Nič viac. Možno to uprostred každodennej lopoty spustila zo zreteľa, ale toto je jej zámer. Matky učia svoje dcéry dodržiavať únavné rituály vlastného nedokonalého života. Keď svojmu dieťaťu vštepuje čnosť poriadkumilovnosti, ukazuje mu, ako sa v živote vyhnúť zmätkom. Nie vždy je to príjemné. Ale dá sa to inak?

No keď sa v dome zhasnú svetlá, v noci, vedľa spiaceho manžela, ľutuje každú zmeškanú príležitosť – každý okamih, keď Annelise prešla popri nej a ona sa jej nedotkla, alebo keď ju nepochválila za prekrásnu hru na violončele. Aké by bolo ľahké zašepkať jej do ucha, čo pre ňu znamená, môj poklad, pobozkať ju na tmavé vlasy. Ľútosť v nej znie ako tiché vytrvalé pulzovanie. 

Klara zo seba zhodila kabát, prevesila ho cez kuchynskú stoličku. Kuchyňou sa ozývalo rytmické škrabanie, neúnavne bielila zemiak za zemiakom. Schyľovalo sa k večeru a miestnosť sa ponárala do šera. Zemiaky sa kopili v hrnci ako biele kamene v studenej vode. Byt bol tichý a konečne ju ovládol pokoj.

 

Musím sa Ťa opýtať na pár vecí, Annelise. Včera som upratovala a našla som Tvoje záclony. 

Teraz by sa Ti zišli. Mám ich odložiť? A čo tie ružové šaty s kabátikom a ten čierny kabát? 

Červený sveter? Čierne šaty, čo sme kúpili vo Frankfurte? Daj mi, prosím Ťa, vedieť, čo s tým všetkým urobiť.

 

Annelise sa každé ráno pred svitaním vlečie s rodičmi do pekárne, je zachmúrená a mlčí. Tma pred brieždením je v takom protiklade s jej biorytmom, až má niekedy pocit, že je námesačná a toto všetko sa jej iba sníva. Kým sa rodičia hašteria, kto z nich zabudol objednať biely cukor alebo pozametať schodík pred dverami, Anne­lise si stočí vlasy do uzla a okolo pása si uviaže zásteru. Čierna káva, ktorú vypila pred odchodom z domu, ju čoskoro preberie. Na matkine prísne rozkazy vystrúha najprívetivejší výraz, len čo sa objaví prvý zákazník. Prosíte si? Mohnkuchen? Pfeffernüsse? Streusel­kuchen? Toto je jej práca, aj keď za ňu, samozrejme, nedostáva žiadne peniaze. Je to rodinný podnik, takže je to jej povinnosť, jej bremeno a – nemá dôvod pochybovať – aj jej dedičstvo.

Na jar, iba pred troma mesiacmi, dokončila štúdium na gymnáziu. Nepatrila síce k vynikajúcim študentom, ale táto etapa života je preč a ona cíti bolesť, ostrú ako konček zastrúhanej ceruzky. Chýbajú jej každodenné rozhovory s Emmi a Sofie, radosť zo zvládnutých predmetov, vôňa kriedy a vyleštených podláh, pokroky, rast. Teraz sa všetko točí okolo pekárne, celý jej život je Bä­ckerei Adler. Manželstvo a deti sú jedinou cestou, ako z toho von. No aj potom ju budú tlačiť, aby sa čím skôr vrátila do práce. Hneď ako jej hypotetické deti pôjdu do školy. Odviaže si túto bielu zásteru a vymení ju za inú, ale o pár rokov ju opäť čaká táto. Život bude pomaly plynúť, zástera po zástere.

Spod výlevky vytiahne vedro, nájde čistú handru (ktorá je, mimochodom, zo starej zástery), namočí ju do vody s octom a prebehne ňou pult. Rodičia sú vzadu a teraz už v družnom, známom rytme začínajú s každodenným pečením. Do nosa jej udrie vôňa kvasníc a podľa toho, aký je deň, zacíti aj škoricu alebo zázvor, alebo jej obľúbený aníz – prenikavý a horkastý.

Čo vlastne chce? Nejaký iný druh povinností? Vášeň, ktorú nevie definovať? Alebo len únik? Miluje knihy, veľmi rada kreslí a celkom slušne hrá na violončele. No čo s tým? Odhrnie si spred očí neposlušný prameň vlasov a ešte zúrivejšie sa pustí do šmúh na skle. Jedným si je istá – toto nie je nič pre ňu. Jej nespokojnosť je neurčitá a nedefinovateľná, a tak je namierená na pekáreň. Nenávidí nekonečnú, nezáživnú rutinu, horúčosť, špinavý riad, ktorý treba jednostaj umývať. Jedného dňa, po tom všetkom, čo má prísť, sa jej pohŕdanie zmení na intenzívny a omračujúci pocit zahanbenia.

Počuje prvé zvuky mestečka, lomoz, rinčanie a vravu. Feldenheim sa prebúdza k životu. Vychádza slnko, matná žiara preniká cez výklad obchodu. Na poludnie bude tak sálať, že Annelise kľukou rozprestrie markízu. Teraz je však svetlo príjemné a dokonalé.

Ak má byť úprimná, niektoré veci na práci v pekárni sú pomerne znesiteľné. Napríklad, nie je bohvieako krásna – to vie. Je nízka a trochu zaoblenejšia. Oči má hnedé ako kaluž blata a jej vlasy sú úplne nemožné. Ale za skleným pultom v pekárni je vo svojom živle, pláva v mori chrumkavých bochníkov a pocukrovaného pečiva ako exotická tmavovlasá morská panna. Vo vzduchu sa vznáša omamná vôňa kysnúceho kvásku. Mladí študenti na ceste do školy si pýtajú žemle, jablkové alebo makové koláče. Hladno sa na ňu usmievajú a v týchto prchavých tichých okamihoch dlhého dňa si predstavuje, že je neodolateľná. 

Max Eisenberg, študent histórie umenia, kamarát z detstva, sa zastaví takmer každý deň na slivkový koláč, ktorý jej matka pečie špeciálne preňho. Ešte je teplý, keď z neho Annelise odkrojí poriadny kus, položí ho na tanier a odloží mu ho bokom. Jej otupenosť zmierňuje očakávanie jeho príchodu; myslí na to, ako vojde dnu niekedy medzi ranným zhonom a poludňajším chaosom. Uškrnie sa a trpezlivo počká, ak pred ním stojí nejaký zákazník.

V duchu vidí jeho známy úsmev a vníma nový pocit vzrušenia, ktorý v nej vyvoláva. S Maxom spolu vyrastali, jeho rodina bývala vo vedľajšom byte. Maxova matka a jej matka si boli blízke ako sestry. Annelise bola od neho iba o pár týždňov staršia, narodila sa uprostred treskúcej februárovej zimy, Max v prvých zábleskoch prívetivej jari. Kým nemali desať, obe matky akoby patrili obom deťom. Klara a Dora ich spolu kŕmili, kúpali a často, po hodinách spoločných hier, ich uložili do jednej postele. Annelise poznala Maxa – jeho ostré lakte, maličkú medzierku medzi prednými zubami, pokožku, ktorá voňala trávou. Pamätá si, ako hanblivo postával neďaleko hlúčika detí, až kým ho nevtiahla medzi ne. Aj ako sa naučil grgaciu reč a k deviatym narodeninám jej zaželal všetko najlepšie hlasnými melodickými grgmi. 

V lete roku 1922, keď mali desať, Maxov otec Karl, ktorý priveľa pil a občas udrel Doru, odišiel.

„Vďakabohu, že je preč,“ poznamenali Annelisini rodičia. „Vďakabohu,“ utrúsila Dora rozochveným hlasom. Annelise si nespomínala, že by k tomu ktosi ešte niečo dodal. No vedela, že Max zaspával s plačom. O pár mesiacov sa Dora so synom presťahovali do menšieho bytu v staršej a chudobnejšej štvrti pár kilometrov od nich, ale ich priateľstvo to nijako nepoznačilo. Bol jej bratom.

Práve preto ich prvý bozk oboch ohromil. Stalo sa to pred troma týždňami, krátko nato, ako Annelise začala pracovať v pekárni a Max nastúpil na univerzitu. Ocitli sa blízko seba vlastne celkom náhodou – naozaj len náhodou? – v zapratanej kuchyni v byte Maxovej matky a odskočili od seba, akoby sa ich pery navzájom odpudzovali – ako rovnaké póly dvoch magnetov. Rovnako ich ohromilo, ako rýchlo sa im pery znova stretli, iba po pár sekundách, dychtivo a odhodlane. Ich detská dôvernosť sa zmenila na šteklivú zvedavosť.

„Lise?“ zašepkal Max, akoby si nebol celkom istý, či je to ona. Na chrbte cítila ostrú hranu kuchynského pultu. Zmätene ju pohladil po vlasoch a rozochvenú dlaň jej položil na plece. Čo to má byť? pomyslela si. A potom Prečo nie? Bol to ten najlepší bozk v jej živote. Bol to jediný bozk v jej živote.

Odvtedy sa nenápadne obšmietajú okolo seba ako dvaja tínedžeri, čo koniec koncov aj sú. Stretávajú sa uňho v byte, kým je jeho matka na nákupoch, alebo v pekárni, keď jej rodičia odídu domov a ona má pozametať podlahy a znova skontrolovať, či pece vychladli a či sú všetky svetlá pozhasínané. Ich životy sú prepletené, no ona má iba obmedzené možnosti. Vďaka tomu sú ich spoločné chvíle ešte vzrušujúcejšie. Max objíme svoju niekdajšiu kamarátku a šepká jej do ucha svoje plány – keď doštudujem… my dvaja… Berlín. 

Ostávajú iba pri bozkoch. Dá sa ísť aj ďalej? Má osemnásť a je si celkom istá, že áno. S Emmi a Sofie sa pošepky zhovárali o chlapcoch, čo sa im páčili. Ale títo chlapci boli iba abstrakciou – modré oči, bystré hlavičky, vtipkári, filozofi, atléti alebo tichí knihomoli, plachí tajnostkári. 

No teraz je to iné, zdá sa jej, akoby bola v nepretržitej eufórii, bzučí to v nej ako v ručnom liatinovom miesiči cesta. Prebúdza sa a chce. Hmlu z jej vnútra vyhnal oheň, ktorý sa vznietil z nečakanej iskry. Medzi pozorným sledovaním rastúceho cesta a balením chlebových pecňov pre zákazníkov Annelise začína prehodnocovať svoje predstavy o budúcnosti. 

Prichádza po vyučovaní, na pleci mu visí kožená taška. Klara nakukne do obchodu hneď, ako začuje jeho hlas. Okrúhlu tvár má ružovú od tepla priemyselných pecí. „Príď dnes na večeru, zlatko,“ povie mu a tlesne dlaňami, z ktorých sa vznesie obláčik múky. „Dobre, ďakujem,“ odvetí Max, a keď sa Klara náhlivo vracia k svojej práci, uškrnie sa na Annelise. Majú svoje vzrušujúce tajomstvo a tento elektrizujúci pocit ňou prúdi celý deň.  

Back to Top